LEECH - Sapperlot
Švýcarská deska představuje postrock jako syntezátorový taneční žánr s velkou mírou epiky a filmovosti. Oceňuju tu hlavně snahu uchopit žánr trochu neotřelým způsobem a pokusit se z něj vymačkat nějaké dosud neviděné tvary.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Mám pocit, že THE GREAT OLD ONES patria aj v rámci žánru medzi menej známe telesá a svojou tvorbou dlhodobo dokazujú, že sa v black metale ešte zďaleka všetko nevyčerpalo. Cthulhu mytológia je síce veľmi prevarená, ale prístup akým ju stvárňujú a prezentujú, je ojedinelý a dovolím si povedať, že aj veľmi originálny. Už „EOD: A Tale Of Dark Legacy“ bol vydarený album kombinujúci masívnu zvukovú stenu s atmosférizujúcimi prvkami. „Cosmicism“ tento koncept posúva na ešte vyššiu úroveň pod hlavičkou „Lovecraftian Black Metal“, ktorú určite nebudem rozporovať.
O spájanie melodiky, bezbrehej hudobnej brutality a kontrastujúcich kúskov jemnejších motívov sa snaží kde kto, ale je viac než dosť pokusov, ktoré končia v prepadlisku času. Naopak, zdarným príkladom by v tomto smere boli WOLVES IN THE THRONE ROOM, ku ktorým by som THE GREAT OLD ONES vzdialene prirovnal. Obe kapelu idú na to v jadre podobným spôsobom, používajú však iné výrazové prostriedky.
„Cosmicism“ je mimo akustický úvod vo svojej podstate veľmi brutálny album. V „The Omniscient“ sa pred vás postaví mohutná hradba gitár plná chápadiel rôznych vyhrávok rútiaca sa na vás najvyššou možnou rýchlosťou vzbudzujúc pocity malosti a bezvýznamnosti. Tento prístup definuje mytologický koncept šialených božstiev z inej dimenzie, ktorých existenciu smrteľník nie je schopný svojou obmedzenou kapacitou poňať.
Okolo takto budovaného pevného základu sú kopomonované rôzne detaily, bohato vrstvené riffy, melodizujúce prvky a sóla. Ten neustály pocit niečoho veľkého vo zvuku rozprestrenom do multidimenzionálneho priestoru s dominantným kovovým chladom je znepokojivý. THE GREAT OLD ONES pracujú skôr s dlhšiou stopážou, čo vôbec nie je na škodu, stále sú schopní zasypať vás originálnymi motívmi, pričom niektoré sú hrubé a neotesané a niektoré prekvapivo jemné - takým je napríklad dvojité sólo „A Thousand Young“ na pozadí tepajúcej rytmiky a eklektickým záverom, ktorý vás nemá problém v posledných piatich minútach hneď viackrát rozsekať.
Pestrosť nahrávky dokazuje aj „Dreams Of The Nuclear Chaos“, kde sa pracuje s najvýraznejšou sadou krkolomných riffov a „Nyarlathotep“, ktorá je epickým, ťažkotonážnym záverom vydareného albumu. Produkčne a zvukovo ide tiež o mimoriadne vydarený celok, ktorý je veľmi bohato navrstvený a neustále pracuje s mnohorozmernými kompozičnými prístupmi. Spojenie extrému a veľmi sofistikovaných štruktúr je jedným z najsilnejších vlastností albumu. Pritom sa však darí jasne definovať všetky nástroje vrátane pôsobivých basových liniek a synergicky zapracovaného vokálu, aj keď „Cosmicism“ pôsobí vo výsledku veľmi organicky a inštrumentálne.
THE GREAT OLD ONES majú svoj osobitý charakter a s každým albumom doteraz rástli. Záverom musím pochváliť aj veľmi podarenú grafickú štylizáciu a prepracovanosť fyzických materiálov, ktoré sú hlavne ako LP lahôdkou aj pre oči. „Cosmicism“ tak ako komplexný celok predstavuje delikátne spojenie extrémneho blackmetalu a temnej kozmológie v sofistikovaných kompozičných štruktúrach, pričom je originálnym prínosom na poli extrémnej hudby a zároveň jedným z najlepších albumov minulého roka. Rovnako si trúfam povedať, že jeho rezonancia v čase bude ešte dlho veľmi silná.
THE GREAT OLD ONES majú svoj osobitý charakter a s každým albumom až doteraz rástli. „Cosmicism“ prezentuje delikátne spojenie extrémneho black metalu a temnej kozmológie v sofistikovaných kompozičných štruktúrach, pričom je originálnym prínosom na poli extrémnej hudby a jedným z najlepších albumov minulého roka.
9,5 / 10
1. Cosmic Depths
2. The Omniscient
3. Of Dementia
4. Lost Carcosa
5. A Thousand Young
6. Dreams of the Nuclear Chaos
7. Nyarlathotep
Cosmicism (2019)
EOD: A Tale of Dark Legacy (2017)
Teke-li (2014)
Al Azif (2012)
Vydáno: 2019
Vydavatel: Season Of Mist
Stopáž: 50:04
Kontakt: Bordeaux, Nouvelle-Aquitaine
-bez slovního hodnocení-
Švýcarská deska představuje postrock jako syntezátorový taneční žánr s velkou mírou epiky a filmovosti. Oceňuju tu hlavně snahu uchopit žánr trochu neotřelým způsobem a pokusit se z něj vymačkat nějaké dosud neviděné tvary.
Futuristický black metal, tentokrát s hodně experimentálními vlivy, které připomínají jiné projekty principála Colina Marstona, hlavně BEHOLD THE ARCTOPUS a DYSRHYTHMIA. To ale nic nemění na tom, že KRALLICE jsou silně znepokojiví a atmosféričtí.
Důstojné rozloučení s producentem Stevem Albinim. Album, které musí přijít v ten správný čas. Ačkoliv je kompozičně klidnější a dá se říci že i více monotónní, tak se mi hodně líbí spojení pocitu naděje, smíření a melancholie, které z něho prýští.
PANZERFAUST dech nedošel, ba právě naopak, tetralogii "The Suns Of Perdition" totiž uzavřeli zcela triumfálním způsobem. Komplexní, chytře poskládaná deska, která vrcholí ve své druhé polovině. Takové "The Damascene Conversions" se prostě nejde nabažit.
Posedmé a opět neotřelé, napěchované po okraj hudebním dějem, který mě nepřestává překvapovat v hledání neobjevených cest mezi mathrockem a post-náladovkou. Pocta lidem i místům. Hravé, šílené a vtahující svoji neopakovatelnou atmosférou.
Půlhodina emocemi a expresivitou natlakovaného HC papiňáku. Screamo vokál nutně nemusí být pro každého, ale parádně čitelný a průrazný zvuk a značná naléhavost hovoří jasnou řečí. K tomu jeden z coverartů roku. Deska i pro žánrové ignoranty, jako jsem já.
Reinkarnace švédské devadesátkové kapely, která se svého času svezla s proudem melodického death metalu. Staří páprdové se nedávno po dvaceti letech dali znovu dohromady, aby si zahráli už jen pro radost. Možná pro radost, ale zato pěkně zostra.